Mulhacén 3482

Autor: Zuzana Ondrášiková | 26.9.2011 o 23:18 | (upravené 17.10.2011 o 9:46) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  161x

Práve čítate prvé zápisky z môjho pobytu v Španielsku. Ak sa Vám budú páčiť tak za vznik tohto blogu poďakujte v prvom rade Siske:) Vopred sa ospravedlňujem za všetky prvopisné chyby (hlavne Mirke) a za to, že nemám veľmi nadanie na písanie ( a strašne nerada to po sebe čítam)

Mulhacén - najvyšší kopec Pyrenejského poloostrova sa stal našim cieľom posledný septembrový víkend tohto roku. Veľká výzva hneď na začiatok. Dnes ma tak napadlo, či to nie je škoda hneď pár dní po príchode do Španielska, vystúpiť na najvyšší kopec, ale možno sa už nenaskytne príležitoť, a počasie už zrejme tiež lepšie nebude. Musím priznať, že sa mi ani nesnívalo o tom, že 24. septembra 2011, teda presne 10 po prílete do Malagy, budem stáť na najvyššom kopci. Konštalácia hviezd bola dobrá, zhoda priazivých okolností tiež a tak to všetko vyšlo. Ani neviem čím začať asi tým, že Vám predstavím našu výpravu.  Začínali sme 9, no nakoniec sme na Mulhacén vystúpili len 7, 2 členovia nás opustili. Nebojte sa nie nadlho, ani natrvalo a dobrovoľne, pre nich asi okolnosti, neboli až také priaznivé. Na čele výpravy stál Nahja (niektoré mená sú tu fakt divné, číta sa to niečo v zmysle Naja), ktorý už zopár kopcov pochodil. Je z Baskicka a pracuje na nejakých projektoch v rámci záchrany lesov a odchádza teraz na 4 mesiac do Bolívie. Osvedčil sa ako vedúci a nosič sušených listov koky a nejakeho podivného prášku z Bolívie, vraj bikarbóna. Neviem, neskúšala som:) Ďalším členom bol Gallo (vlastným menom tuším Juan Antonio). Tomu vďačíme hlavne za množstvo fotiek, bol asi jediný koho bavilo fotiť, a za občasné rozveselenie, a ja aj za odvoz do Córdoby:) Ďalej Angel (ktorý mi výzotom pripomína Ježiša, no veď posúďte sami), ten síce po horách toľko nenachodil, ale aspoň vie spievať a učil ma tlieskať do rytmu ( len to ešte nevie, že ja som navždy stratený prípad a od neho mám frázu "poco a poco", niečo ako pomaličky, pomaly. Jordi, veterinár v 5. ročníku (teda poslednom, aj keď na škole je vraj už 8 rokov), ktroý mi dnes dosť pomohol sa aspoň trochu zorientovať sa  tom ich systéme v škole a nemocnici. A jeho fenka Border colie Puc( ano niektore mnea su tu naozaj srandovne, volala som ju Puki). Sisto, Angelov bratranec, tomu sm skoro nič nerozumela, ale inak sme spolu celkom dobre vychádzali. Dan, amík žijúci niekoľko rokov v Španielsku, lebo ma ženu Španielku. Tak no, nezaprie odkiaľ je, ale inak fajn a mal celkom srandový prízvuk. Ignaci (nepytajte sa ma kde vzal také meno), srandista ktorý nás ale spolu s Danym opustil v sobotu ráno, tento výlet mu úpne nesadol.  Ajk teraz začínate rozmýšlať, či som tam bola sama, medzi tými muchachmi, tak nie aj hafinka je ženského pohlavia:)

A teraz pekne po poriadku. Z Córdoby sme odchádzali v piatok okolo 3 (čas tu nehrá až takú veľkú rolu). Ešte som sa ponáhľala zo školy z prednášky, ktorá naozaj za veľa nestála, myslím, že predmet "nutricón" vypustím  z môjho learning agreementu. Na miesto stretnutia som prišla skoro na čas, ešte s mokrými vlasmi:)  Išla som v aute s Jordim, jeho hafinkou, Nahjom a Ignacim. V aute som stihla ešte siestu, to je jedna z vecí, na ktoré nie je až taký problém si zvyknúť:) (narozdiel od špagiet a lá marisco, ktoré som mala na obed) Keď sme prichádzali do Granady, zčínalo pršať, to bolo prvý krát, čo som tu videla dážď. Prišli sme do dedinky, kto vie ako sa volala, v kopcoch a začalo rozhodovanie, či vyraziť, už v ten deň podľa plánu a prísť až do "Cueva secreta" (tajná jaskyňa) kde sme mali spať prvú noc, alebo počkať do rána To že pošlapeme, aj v noci, sme vedeli vlastne, už dopredu. Nakoniec sme sa v celku demokraticky dohodli, že ideme. Pobalili sme veci v batohoch do veľmi pekných zelených sáčkov na smeti aby nám nepremokli, aj každý batoh dostal pršiplášť a išlo sa. Nakoniec to ani s tým dažďom nebolo také zlé, v podstate sme ani nezmokli. Akurát keď sme odchádzali z parkoviska, tak nás tam, jeden pracovník národného parku Sierra nevady, upozorňoval, že môže prísť aj silnejšia búrka. Pre istotu si nás aj pozapisoval, keby sme sa náhodou neplánovali vrátiť. Asi hodinku sme šli ešte za svetla, ale potom už, s čelovkami (to mňa samozrejme nenapadlo, že sa to bude hodiť). Dan išiel prvý, a išli sme naozaj tempo, skoro bez prestávky 3 hodiny, podľa plánu to mali byť myslím 4. Z tej cesty sme si naozaj moc neužili, bola tma a nebolo nič videiť, akurát jeden pohľad na Muhacén, sme stihli myslím ešte za svetla. Večera bola neskorá, ako vždy tu. Teraz sa tu začína stmievať tak okolo pol 9 večer. Predým som tomu neverila, ale teraz ako som sa tak najedla, tak som mala naozaj strašné sny. Inak sa spalo dobre, ešte keď som zaspával tak som videla nad sebou ako tam behajú pavúčiky, strop tam bol naozaj nízko. Ale vravela som si, že to nevadí, veď tarantuly tu snáď nežijú (škorpióny vraj áno). V sobotu ráno už pekne svietilo slniečko aj keď ráno bolo chladné  a chvíľu trvalo kým sa slnko dostalo nad kopce. Stúpali sme pomaly, ale isto:) Akurát sme sa nevedeli zhodnúť, ktorý z tých kopcov pred nami je Mulhacén (nakonic to bol predsa len ten so snehom). Našťasie som chalanom stíhala, a nemuseli ma čakať. Skôr si zo mňa robili tak trochu srandu, že to snáď nie je možné:) Okolo obeda, čo tu znamená tak okolo 2 poobede, sme prišli k lagúne pod Mulhacén. Odtiaľ máme aj tú peknú spoločnú fotku:) Tam sm mali obed, potom sme pokračovali smer útulňa "refugio Caldera". Bola super, taký tunel z kameňov. Tam sme nechali batohy a už naľahko sme sa vybrali k cieľu našej cesty. Bolo to  ešte asi hodinku šlapania, no trvalo nám to asi hodinu a pol, lebo už sme zastavovali, skoro na každom kroku. Už sme mali toho celkom dosť. Nakoniec som to ale vzdala a išla som hore sama, to zastavovanie a potom znova rozbiehanie mi prišlo ešte horšie ako kráčať bez oddychu. Tak som nakoniec bola prvá hore:) Bolo to super. Super výhľad a ani tam moc nefúkalo. Hore sme prišli niečo pre 6. Zostup dole bol už viac-menej pohodička. Ten večer sa už nic moc zaujímave neudialo, okrem večere a toho, že sme šli spať asi o 9. V  tej útulni nás spalo aspoň 30. Bolo tam naozaj plno. O 12 tam niekto začal chrápať takým spôsobom, že všetci okrem neho sme boli hore. Ja som sa potom vybrala spať von, lebo bolo krásne nebo a chcela som testovať nový spacák. Toho chrápajúceho som počula, ale aj von. Rozložila som sa rovno pred útulňou. Najprv som hľadala miesto aj niekde ďalej, ale bol to dosť preoblém, bolo tam veľa kameňov a ešte som aj videla nejaké zviera, myslela som, že asi líšku, ale je dosť možné, že to bola len Puki. Vtedy ma to, ale nenapadlo a mala som tak trochu strach. Čo sa týka nového spacáku, tak zima mi bola i tak, hlavne na nohy a to by mal byť do -15 a bolo tak nanajvýš -3. Napriek tomu, to bol celkom zážitok spať vonku v 3000m. Ešte večer sme sa s Nahjom dohodli, že sa pôjdeme ráno pozrieť na východ Slnka na Mulhacén. Pôvodne chcel ísť aj Dan, ale o tej 6 ráno, si to rozmyslel. Naobliekali sme na seba všetko oblečenie, nahodili čelovky, ja som mala požičanú od Ignáciho, a išlo sa. Ta za hodinku sme boli hore, čakali sme, že východ bude tak o 7:05 ráno. Nakoniec to bolo až okolo 7:55. To bola zimaaaa! Strašná. Ale boli sme prví, ktorí v ten deň vyšli na Mulhacén.Okrem nás tam boli ešte 2 chalpíci, jeden hovoril, že spal tam kúsok pod vrcholom, no to si vôbec neviem predstaviť. Pred 8 tam prišlo ešte zopár ľudí, aj z útulne. Východ bol krásny, najprv vyšlo do takého pásu oblakov čo bol nad kopcami, až potom vykuklo úplne. Keď slnko konečne vyšlo, asi nikdy som sa na východ Slnka tak netešila, zbehli sme čo najrýchlejšie dolu. Ten deň, nás čakal, už "len" zostup dole. Ráno bola hlavne zima a fúkalo, vyrážali sme asi o pol 10. Niektoré časti boli lepšie, niektoré ťažšie schodné. Posledné kilometre sme už išli rýchlo, a ako docela potrhaná skupinka. Rýchlo sme sa ešte odfotili pod "abuleom" (dedkom), čo bol taký veľký gaštan. Okolo 4 sm prišli na parkovisko, dokonca sme stretli, toho správcu z prvého dňa. Na parkovicku sme mali ešte taký zbytkový obed. S vodou tam nebol skoro preoblém lebo sme stúpali a potom schádzali takým údolím, ktorým pretekal potok. To, že v ňom bola mŕtva krava, som videla našťastie, až cestou späť a aj to nižšie, ako sme naberali vodu. Pásli sa tam krávky, čo bola tiež celkom sranda, v takej výške a boli tam také divoké kozy. Na parkovisku kde sme začínali sme aj skončili a odtiaľ už len naspäť smer Cordoba. Išla som v aute s Gallom, ktorý i ukazoval krásy Andalúzie. "Vidíš samé olivy, kam sa pozrieš samé olivové stromy":) Sú vraj najväčším producentom olivového oleja na svete. Ale boli tam aj pekné dediny s malými hradmi. Myslím, že už by to aj stačilo na opis tohto víkendu. Samozrejme dalo by sa ešte písať a písať, aj fotiek máme celú hromadu, ale kto by to čítal a pozeral. A okrem toho dúfam, že mi za chvíľu začne hodina, bo ešte tu nikto nie je. Inak Mulhacén je vraj niečo v arabčine, Gran čosi, ale neviem čo čosi:

 

DSC03298.JPG

 

DSC03303.JPG

 

DSC03306.JPG

 

DSC03313.JPG

 

DSC03316.JPG

 

DSC03335.JPG

 

DSC03345.JPG

 

DSC03356.JPGDSCF0819.JPG

 

DSCF0852.JPG

 

DSCF0854.JPG

 

IMG_0165.JPG

 

IMG_0166.JPG

 

IMG_0172.JPG

 

 

 

IMG_0181.JPG

 

IMG_0184.JPG

 

IMG_0194.JPG

 

IMG_0197.JPG

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?