Plánovanie výletu, som nechala viac menej na neho. Pozná to tu lepšie, vyzná sa v mape, no proste má na to lepšie predpoklady ako jaJ Smer bol chorvátske hranice. Vyrážali sme v sobotu ráno, aj keď on najprv protestoval, že by bolo lepšie už v piatok, ale ja by som sa asi nestihla zorganizovať (hlavne namontovať nosič na bicykel) a nakoniec bol aj on rád, že sme štertovali až v sobotu. Mali sme sa stretnúť o pol 9 ráno, ale ešte o 8 ráno mi posielal sms, že bude tak 20 min až polhodinu meškať, že mu balenie zabrao viac času ako predpokladalJ Stretli sme sa ted o 9 ráno s nabalenými bicyklami. Keby mi vtedy povedal, že nikam nejdeme vôbec by som neprotestovala. Motivácia bola skoro nulová. Pršalo, aj keď nie strašne a všade naokolo boli čierne mraky. Feike prišiel v lepšej nálade a nakoniec sme teda za dažďa vyrazili. Prvým orientačným mestom bolo Grosuplje. Mestečko asi 20 km od Ljubljany. Cestu do Grosuplje poznám, občas tam chodím na veterinárnu kliniku (na prax, nie sama so sebouJ). Dá sa ísť aj cez pole, ale my sle šli tentokrát po hlavnej ceste. Ja som sa po ceste trochu „rozmrazila" z môjho neveselého psychického rozpoloženia a zo sklamania, že prší a dážď pomaly ustával. Keď sme dorazili do Grosuplje už vlastne ani nepršalo. Ďalej sme pokračovali k Radenskemu polju, je to nejaká špeciálna oblasť a keď prší tak je to celé zaliate vodou a sú tam diery, z ktorých vyviera voda. Našťastie až tak nepršalo a o túto zábavu sme prišli. Bol tam, ale pekný hrad, teda zbytok hradu s výhľadom. Bol tam pri ňom postavený taký stan z kovovej konštrukcie a cez ňu natiahnutej celty. Ešte som hovorila, že aké je to super, napríklad keď prší a ani sme sa nezdali a stáli sme tam, lebo práve začalo pršať. Keď dopršalo pokračovali sme smerom k prameňu rieky Kraky. Najprv sme prechádzali okolo prameňa malej riečky, prítoku Krky a potom sme prišli k prameňu Krky. Prameň tej malej riečky bol rozhodne krajšíJ Pri prameni Krky bola aj jaskyňa, ale zavretá v tom čase keď sme tam boli my a až do poobedia sa nám tam čakať nechcelo. Aj keď chvíľu sme si postáli pred mrežou uzatvárajúcou jaskyňu. Bolo tam síce cítiť zimu z jaskyne, ale bola tam strieška pod ktorú sa dalo schovať pred dažďom. Ďalej sme pokračovali popri rieke, aj keď Feike sa sťažoval, že ako je možné, že ideme do kopca, veď ideme po prúde rieky tak by sme mali ísť z kopca, alebo aspoň po rovine. Mám takú teóriu, že on nemá rád šliapať do kopca, lebo v Holandsku žiadne kopce nie sú. Ja zase nemám rada vietor, lebo u nás nefúka až tak ako v Holandsku a v Ljubljane zvykne fúkať celkom často a to zase vadí mne.
Pozdĺž Krky sme prechádzali cez dedinky a prišli sme do jednej, ktorej meno si už nepamätám, ale mali tam vlasaté kravy (Škótsky náhorný skot) a to som si chcela odfotiť. Počula som , že tam hrá hudba z nejakého domu a potom na mňa začali kričať aby som odfotila aj ich nie len kravy. Tak som ich odfotila, ešte s ma pýtali, či nechcem džús, ale povedala som, že nie mysliac si, že budeme pokračovať. Feike ma čakal kúsok ďalej, a keď som prišla k nemu tak mi ukazoval úplne rozbahnenú poľnú cestu, že tade budeme pokračovať. Znova začínalo pršať. Rozhodnutie medzi poľnou cestou a návratom k pozvaniu na džús bolo skoro jasné. Vrátili sme sa k tým, čo som ich fotila, niečo tam vonku varili a mali tam strechu. Feike vie aj po slovinsky, keďže tu žije už štyri roky. Zistili sme, že to čo sa tam varí je guláš a že Cyril oslavuje pädesiatku :) . Ponúkli nás džúsom, koláčikmi, nakoniec sme dostali aj čevapčiči a kuracie krídla čo tam grilovaliJ Postupne prichádzali ďalší hostia a mali nás tam tak trochu ako atrakciu. Ešte stále pršalo takže sme sa nikam neponáhľali. Dokonca nám ponúkli, že môžeme aj zostať na párty, že by nám aj miesto na spanie našli. Keď sme povedali, že máme v pláne spať v stane, tak sa najprv chytali za hlavy, ale potom si robili srandu, že šak sme dvaja, keď tak sa pritúlimeJ Potom došli, aj hudobníci, taký mladý chalan, a začali montovať kapelu v garáži. Mali myslím dva akordeóny a jedno violončelo. Akordeón je tam niečo ako národný hudobný nástroj. Mali sme aj hudobnú a spevácku ukážku. Po asi dvoch hodinách prestalo pršať. Teda zberali, sme sa na odchod pred tým už asi tri krát, ale vždy znova začalo. Domáci nás presviedčali, že veď môžeme ostať. Nie že by nám tam bolo zle J, ale chceli sme pokračovať. Tak sme sa vybrali tou zablatenou cestou. Na jej začiatku som Feikovi hovorila, aké môže byť blato zlé keď sa nalepí na brzdy a netočia sa potom kolesá. Neviem či mi veril, alebo nie, no za chvíľu mu bolo jasné, že som si nevymýšľala. Ja som bola na tom ešte celkom dobre, ale to trekingové kolo, čo má on, na to stavané naozaj nie je. Odvtedy sa už blatu a bočným cestám radšej vyhýbal. Kým sa on snažil všetkými možnými spôsobmi očistiť bicykel, ja som si tam našla dvoch kamarátov. Koníka a oslíkaJ Koník najprv vyzeral dosť divoko, ale potom sa dal aj pohladkať. Bol, ale docela zafúľaný, a potom som videla takých ešte zopár. Neviem na čo ich tam chovajú, nevyzerali ako pracovné kone a keby na nich niekto jazdil tak by boli asi v lepšom stave. Ešte som medzitým stihla pofotiť rieku a mohli sme pokračovať. Ďalšia zastávka bola v Žužemberku (mesto s najkrajším menom) bol tam super výhľad na Krku a hrad, ale ten sme videli len zdola. Pokračovali sme smerom na Dolenjske Toplice, kde boli ako všetci predpokladáte kúpele. Už sa pomaly zvečerievalo a plán bol pokračovať ešte takú hodinku a začať hľadať miesto na spanie. Pokračovali sme do kopca smerom na Uršnú Selu, ale asi v polke kopca tam bola odbočka do lesa. Na tú sme odbočili a hľadali spacie miesto. Nakoniec sme našli veľkú lúku, aj keď dosť blízko nejakej dediny, ale schovali sme sa čo najviac k lesu. Ešte sme si užili ležanie v tráve a večerné slniečko. Kto by to bol ráno povedal? So západom slniečka sme postavili stan a večeru sme absolvovali už vnútri, najteplejšie veru nebolo. Ešte sme naplánovali cestu naspäť. Možností bolo viac, zmenil sa aj pôvodný plán podľa ktorého sme mali prísť až po chorvátsku hranicu, ale aj tak sme urobili pekných 80km. Nakoniec sme sa medzi okruhom po okolí a vlakom naspäť, tou istou cestou naspäť a inou cestou naspäť, rozhodli pre poslednú možnosť. Najprv sme to nevedeli naplánovať a Feike sa chcel vyhnúť kopcom, ale nakoniec sme naplánovali celkom peknú i keď trochu kopcovitú etapu. Ešte stále tu bola možnosť, že bude rán strašne pršať a pôjdeme len do najbližšej dediny a odtiaľ vlakom, alebo, že nám napríklad zmiznú cez noc bicykle a pôjdeme pešo. Nič nie je istéJ Ja ani neviem kedy som zaspala, Feike tvrdí, že uprostred nejakého príbehu, ktorý mi rozprávalJ Ráno cez stan presvitalo slniečko, čo bolo dobré znamenie. Vykukla som zo stanu a naozaj, boli síce oblaky, ale aj slnko! A aj bicykle tam ešte stále boli! Absolvovali sme raňajky v spacáku, pobalili stan a vybrali sa smer Novo mesto. Novo mesto bolo odtiaľ asi 20 km, všetko po ceste. Už sa nám veľmi nechcelo skúšať nejaké poľné cesty. V Novom meste už bola z Krky riadna rieka, okrem toho tam mali ešte jeden kostol na kopci, hlavné námestie a ešte jeden kostol v ktorom práve začínala omša, tak padol aj návrh, či nepôjdeme na omšu, vzhľadom na to že začínalo pršať. Z Noveho mesta sme pokračovali smer Ljubljana, i keď bola možnosť ísť aj do Zagrebu, ktorý je odtiaľ rovnako ďalekoJ Po ceste nás chytilo ešte zopár prehánok, ale boli väčšinou len také trojminútové, aj keď to potom nevieš či má zmysel sa schovávať, alebo nie. Bolo to celkom cez kopce aj keď nie nejaké veľké, niečo ako naše kopanice. V kopcoch som Feikovi väčšinou trochu ušla, tak hovoril, že je super ísť so mnou niekam na výlet, len je to trochu unavujúce. On sa ale poriadne nevyspal, že nemohol zaspať, zato ja som sa vyspala asi najlepšie za celý týždeň a určite najdlhšie. Pomaly, ale iste sme napredovali. Veselá dedina bola Višnja gora. Najprv som si myslela že to je ako vyšná hora, ale vraj je to odvodené od višneJ Vyšná by však na ňu sedelo viac. Do dediny sme prichádzali 18 % stúpaním a 18 % stúpaním sme aj odchádzali. To sme už boli len kúsok od Grosuplje. Spustili sme sa z kopca a boli sme tam. Feike tam chcel ešte hľadať nejakú polievku. Polievku sme, ale nenašli a o zmrzlinu nemal záujem, tak sme dojedli posledné zásoby a vydali sa smer Ljubljana. Tentokrát, ale cez pole, cestou ktorou chodím na bicykli na kliniku do Grosuplje. Je to asi hodina cesty. V polovici cesty nás chytil strašný dážď, celá obloha sa zatiahla, blýskalo sa a začalo pršať. Schovali sme sa do takej drevenej kôlničky, čo stála pri takom drevenom domčeku. Vnútri bola slama a smeti, tak sme s láskou spomínali na sobotňajšiu párty, ale ako skonštatoval Feike vzhľadom na to, že sme boli v strede poľa, a napravo nič naľavo nič to bolo celkom dobré. Vyzeralo to, že tak skoro pršať neprestane. Vybrali sme sa teda aj v tom najhoršom lejaku smer Ljubljana. Keď sme prišli do Ljubljany akurát prestávalo pršať. Nám to však už mohlo byť skoro jedno i tak sme boli úplne mokrí. Feike, ale nebýva v Ljubljane, ale asi 20 km od Ljubljany, takže pre neho sa cesta ešte nekončila. Nakoniec sa rozhodol, že sa zastaví ešte u nás na intráku a pozrieme na internete, ako to vyzerá s počasím. Podľa takej tej animovanej predpovede ako tam chodia tie farebné machule, naplánoval, že za 5 minút osem prestane pršať a vtedy vyrazí, i keď v daždi. Tak ja som si začínala pomaly vybaľovať a čistiť veci, pretože blato sme mali naozaj snáď aj za ušamiJ a medzitým som varila večeru. No, cestoviny so syrom, tak boli sme na intráku, tak sa to celkom hodiloJ Vyskúšala som aj Siskin recept, teda jeho základ, roztopiť tavený syr v mlieku a s cesnakom. Myslím, že to bol celkom jedlé a po dvoch dňoch nevarenej stravy, viac než jedléJ Nakoniec Feikov plán nevyšiel a farebné machule sa pohli tak, že to vôbec nevyzeralo dobre. Nakoniec však odvážne povedal, že ide domov na bicykli aj keď prší, že to predsa nemôže vzdať 20 km pred koncom a ísť autobusom. Tak som mu ešte zamávala na cestu a tak sa náš výlet skončil. Ak ste sa dočítali až dokonca, dúfam, že sa Vám príbeh páčil. Ja vypínam asusíka, dostane svoj usmievavý obleček a ja si idem hľadať východ na nalodenie sa do lietadla a keď pôjde všetko podľa plánu tak ešte dnes pred polnocou budem v MálageJ Dúfam, že keď sa potom vrátim do Slovinska, ešte nejaký výlet podnikneme, aby bolo o čom písaťJ
