Začalo to už v stredu, kurzom španielčiny. Nemali sme obyčajnú hodinu, ale na prgrame bola prechádzka Córdobou s našou španielčinárkou. Ukázala nám aj niektoré zaujímavosti Córdby, ktoré bežný turista neuvidí. Vedela som, že do kurzu chodí aj jenda Slovenka (alebo Češka, ale podľa mena to vyzeralo skôr na Slovenku). Mala som taký typ, kto to asi je a na začiatku som sa jej opýtala odkiaľ je. Typ bol správny. Na jej otázku odikiaľ som ja, som jej odpovedala "tiež". Tak sme sa na tom potom smiali, že takú odpoveď fakt nečakala:) Volá sa Lucka, je z Prešova a študuje fyziku zhodou okolností v tiež v Brne. Začali sme plánovať, že by sme mohli ísť cez víkend do Rondy, čo nie je tak ďaleko od Córdoby. Ja som tam vlastne už bola s Erazmus, ale moc som z toho nevidela. Potom sme zistili, aký problém je dostať sa tam. Tu je to s verejnou dopravou dosť problém. Majú tu síce vlaky aj busy, ale dosť drahé a niekedy to chodí fakt v zlých časoch. Napríklad taká Ronda môže byť tak 150 km od Córdoby, no ale dostať sa tam... Proste problém. Tak sme rozmýšľai či ísť, alebo neísť a nikto nevedel povedať nejaké rozhodné slovo.:)Nakoniec sme to zabalili a dohdli sa, že pôjdeme len niekde do okolia Córdoby. Napríklad do Villanueva, čo je dedina kúsok od Córdoby a dá sa tam dostať v pohode busom. To som ešte zabudla povedať, že podľa prdpovede malo ten víken pršať. Aj to bol jeden z dôvodov prečo sme sa tej Rondy vzdávali ľahšie. Je to v kopcoch, takže tá pravdepodobnosť dažďa tam bola naozaj veľká. Tak sme sa dohodli, že to ráno skontrolujem, a keď bude pekne tak jej dám vedieť, že ideme. Autobus odchádzal nejako okoľo desiatej. Ráno som bola behať, keď som to videla, tak som si hovorila, že to snáď nie je možné. V strede oblohy čiara na jednej strane oblaky a na druhej Slnko. A to si teraz naozaj nevymýšľam:) Keď som sa vracala domov tak už bolo viac zatiahnuté ako jasno. Doma som ešte otvorila net a strašili nejakými búrkami, tak som po dostatočne dlhom váhaní zvážila, že nikam nejdeme a nechala som Lucku spať. Ale čo sa na tom nete ešte nenašlo:) Práve v tú sobotu bolo "Sábados en bici" (soboty na bicykli). Je to každú prvú a tretiu sobotu v mesiaci organizované mestom. Je to niečo v zmysle spoznaj mesto na bicykli. Každú sobotu je nejaká iná téma. vzhľadom na to, že bolo práve po vše svätých táto bola po córdobskych cintorínoch. Asi to neznie úplne lákavo, že?:) Už predtý som videla, že niečo také existuje, ale nikdy som nebola. Tak som si povedala, že to skúsim. Keď som tam prišla chvíľu pred 11 tak, už tam boli nejaký čakajúci cyklisti. Boli tam jeden chlapík s kamarátom, jedna slečna a ešte tuším jeden pán. Tak som sa tam k nim pridala, sme sa predstavili a tak. Potom ten jeden začal, že zajtra idú na turistiku do Sierra de Córdoba, teda do tých kopcov, čo tu máme hneď za mestom. Tak som sa hneď spýtala, či by som sa nemohla pridať. Tak ten jeden, dnes už vieme, že sa volá Salvi (to je skratka od Salvador, ako Salvador Dhali, chápete:) asi to Salvi znie trochu smiešne povedala by som, že priteplene, no, ale asi ako pre nich Zuzka, je dosť nepochopiteľné:)). Jeho kamrát je José a tá holka, si nepamätám ako sa volala, len viem, že som jej skoro nič nerozumela. Mala ešte taký nosový hlas no a po andalúzsky, no proste koniec:) Dohodli sme sa so Salvmi ze po rute de cintoriny mi ukazu, kde sa zajtra stretavame, snažili sa mi to aj najprv vysvetliť, ale bola som v tom trochu stratená. Nakoniec sa tých cyklistov nazbieralo celkom dosť, čo som ani nečakala. Niektorí prišli dokonca aj s ddeťmi, teda bolo ich tam celkm dosť. Tak sme sa vybrali smer prvý cintorín, ten je tu hneď pri nás. Docela veľký. Majú to súravené tak, že v strede sú normálne hroby tak ako u nás a po stranách sú múry kde sú také tie zásuvné, ak ste boli napr. v kryptách niekde v kostole, tak niečo také. Majú tam k tomu aj rebríky, niektoré sú fakt vysoko. Boli sme sa tam pozrieť na hrob kde je pochovyný Manolete, slávny toreádor z Córdoby. Ani neviem prečo je taký slávny. Na španielčine nám hovorila, že je nejaký koláč, čo sa volá cordobský, nejaká miestna špecialita a keď je v malej forme tak je pomenovaný po ňom. Moc dlho sme to s tými cinorínami nevydržali. Teda hlavne Salvimu sa táto téma veľmi nepzdávala. Išla som odtiaľ s ním a s Josém, smer zajtrajšie štartovacie miesto. Tak sme šli cez Brillante, čo je štvrť kde bývajú tí bohatší smerom k parador de azhafara. Kedysi, za čias califátu, teda za čias arabov, tam sídlil califa, niečo ako arabský kráľ, neviem aký to má preklad. Vraj odtiaľ videl na celé mesto pod sebou. Dnes tam je hotel. Odtiaľ mal štartovať ( a aj štartoval náš nedeľný výlet:)). Ešte po ceste sme sa, ale dohodli, že sa ráno stretneme pri centre, a že ma zoberú autom. Mali ešte miesto v aute a bol tam problém parkovať bicykel. Keď sme tam už boli, tak že i pozreme aspoň začiatok toho chodníka, odtiaľ už začínala lesná cesta. Ukázali mi také mini ovocie, čo tam rastie na strome a trochu mi to pripomínalo figu. Je to taká malá čierna gulička a asi tak 3/5 z toho je kôstka:) a už si zase nepamätám ako sa to volalo. Pokračovali sme ďalej, chvíľu po ceste a potom znova lesom, ak sa to čo tu majú dá nazvať lesom:) Určite i nepredstavujte les ako u nás. Už mu to začínalo byť podozrivé, že mu ešte stále stíham, a že som ešte nezosadla a nešla pešo, alebo to rovno neotočila. Začínali sme trochu stúpať a Josého sme už tuším stratili. Hovoril, že tam ako začína stúpanie to všetky baby točia. Tak som sa priznala, že tak tochu jazdím na bicykli. Rástlo tam plno olív, teda to sú divoké olivy a preto sa ten strom nevolá oliva ale acebuche (to si pamätám:)). Ešte mi potom ukazovali dub a vraj, keď sú žalude tmavo hnedé také až do čierna tak sa to dá jesť. Ochutnala som, no jesť sa to síce dá, ale asi len v stave veľkej núdze, chuťovo to nie je žiadny veľký zážitok. Vraj sa to dá aj pražiť, ako gaštany, alebo to jedia s chlebom. Aby som nezabudla, musí sa to ošúpať a musí sa dať dole tá čiapočka. (by ma zaujímalo, čo vás teraz napadá:)) Salvi je taký učiteľský typ, tak mi ukazoval kade zajtra pôjdeme a čo je hento a čo je tamto. Josému sa zatiaľ trochu rozpadol bicykel, ale to ssa poriešilo. Salvi bol z toho celkom nadšený a mal z toho trochu srandu, že myslel, že budú čakať mňa a nie Josého. Tak, sme boli dohodnutí na zajtra a spokojne sme sa pobrali domov, aj bez cintorínov. Teda ešte pre tým, mi ukázali posilku kde Salvi robí a José tam chodí cvičiť. Potom som pochopila, že Salvi robí niečo v zmysle strážcu posilky, ale zároveň aj trénera. Majú tam aj spinnery a on robí aj spinning v utorok a štvrtok, tak už som boa tento týždeň. Je to síce len pol hoďku a pol hoďky posilky, ale skôr takej, že v telocvični s vlastnou váhou, ale aj tak super. Tak som ešte poobede písala Lucke a boli sme dať trochu prechádzku, porozprávala som jej čo sa mi stalo, a že keď chce tak zajtra ideme turistikovať.
Las Ermitas
V nedeľu ráno šlo všetko podľa plánu ráno nás aj s Luckou naložili do auta a fičalo sa smer parador Azhafara. Tam sme sa stretli s ostatnymi spoluputujúcimi. Salvi má vždy všetko presne naplánované, takže aj zastávky trvali, presne daný čas, ale nie to je skôr sranda, nebolo to, ako vojenský pochod:) Pravdou je , že na španiela chodí celkom na čas a má rád veci pekne naplánované. Vyrazili sme, moho nás byť tak 15, celkom rôznorodná skupina, mladší aj starší, v zastúpení oboch pohlaví:) Prvá zastávka bola pri fosíliach, kedysi tam vraj bolo more, dnes sa tam dajú vydiet skameneliny.
Las Ermitas je to čo vidieť na tej poslednej fotke, no tak tam sme šlapali. Je tam kaplnka a robí sa tam aj púť. Veselo sme pokračovali ďalej. Boli tam dve cesty, jedna Cuesta de tradición, ktorou chodil kráľ na koni, dnes sa tam tade dá ísť na bicykli, je tam širšia a lepšia cesta, Druhá je Cuesta de pores kade chodili chudobní, a kade sme šli aj my, lebo je to kratšie. Nakoniec sme vyšli až na asfaltku a po nej to bol už len kúsok k Las Ermitas. Odtiaľ bol super výhľad a keďže bola nedeľa prišli sme tam akurát po omši. Dnes tam už na omše pešom nechodia, keďže sa tam dá dostať autom.
Po prestávke sme pokračovali veselo ďalej lesom. Ukázali nám, ako sa dá dostať piňón zo šišky, čo je vlastne semienko zo šišky z borovice, a že sa to používa do koláčov. Vraj je tým typický práve nejaký vianočný koláč. Ochutnali sme madroňo, čo je taká malá červená gulička, rastie to na kríku, vraj sa dá z toho opiť, ak toho zjete veľa. Videli sme aj korkové stromy. Je ich tu celkom dosť, korok je docela cenný. Každých 9 rokov sa oseká kôra a potom sa ďalších 9 čaká, kým dorastie a tak stále dokola:) Tak pridávam aj fotky korkových stromov.
Okrem toho tu nájdete v lesoch napr. aj kaktusy. Ešte sme šli okoľo gštanového lesíka, kde sme nazbierali jedlé gaštany, ktoré sme potom s Luckou pražili. Teraz nájdte veľa miest v Córdobe kde sa dajú kúpiť pečené gaštany, ale tak vlastnorčune nazbierané hneď chutia inak. Aj keď je pravda, že jeden mal červíčka:) Potom sme sa už len vrátili dole a odtiaľ busom, aby sme nesmusli ísť k autu popri ceste. Jedna pani čo bola s nami tak mala so sebou aj hafíčku, jazvečíčku, volala sa Longi, tak ju musela na cestu busom zabaliť do mikiny, lebo tu havkovia do autobusov nemôžu. Salvi robí táketo výlety častejšie, vždý d´oznam do posilky, a vždy sa nájde niekto kto chce ísť. Ďalší oficiálny výlet je 20.11. Tak o tom potom:)
