S deťmi cez pol Európy alebo s deťmi sa nedá cestovať (a naozaj?)

Autor: Zuzana Ondrášiková | 16.11.2016 o 1:14 | (upravené 16.11.2016 o 1:38) Karma článku: 4,37 | Prečítané:  1079x

Účastníci zájazdu: Oliver (2 mesiace)                                Marcos (2 roky)                                 Rocky (8 rokov a 4 nohy)                                Zuzka (28)                                 Carlos (33)                                               

Východzí bod: Bratislava

Cieľ cesty: Torrox costa (provincia Málaga, Španielsko)

Dopravný prostiedok: Ford transit (s vlastnou posteľou)

Keďže sme jeden zo Slovenska a jeden zo Španielska a stále sme sa nedohodli na trvalom mieste pobytu, zatiaľ si užívame výhody pohyblivej domácnosti a trávime pol roka na Slovensku a pol roka v Španielsku, ale to znamená, že každého pol roka musíme zbaliť celú domácnosť a vydať sa na 3000 km dlhú cestu. A ako to vyzeralo tento rok?

1. noc
Úplná hrôza (nezľakni sa a čítaj ďalej), ešte posledné balenie, upratanie a odchod. Lúčenie s rodinkou, nič príjemné. Hlavne kvôli Markimu, ktorý by najradšej Aďu (jeho milovaná teta) bral všade so sebou. Tak sme ho po pol roku vytrhli z jeho zabehaného prostredia a vydali sa na cestu.
Prvý úsek Rakúska sme prebehli ani neviem ako, asi som to viac menej prespala a deti tiež, šoféroval Carlos. Striedali sme sa niekde pred Salzburgom, išli sme cez Salzburg a Innsbruck, keďže sme chceli prísť zo severnej strany k Lago di Garda v Taliansku. Za Salzburgom sme sa dostali na nemeckú diaľnicu keďže na Innsbruck (Rakúsko) sa chodí cez Nemecko. Tento úsek diaľnice trochu narušil moju predstavu o dokonalých nemeckých diaľniciach. Snáď každých 5 kilometrov bola rozkopaná cesta, raz nás obchádzka poslala dokonca cez nejakú dedinu a na straaašne veľa miestach bola znížená rýchlosť na 100, ani neviem prečo.
Nakoniec sme po 7 hodinách jazdy, v podstate bez prestávky, dorazili do Innsbrucku a zaparkovali pod Panaroma di Tirolia, strediskom kde skáču na lyžiach, ako neskôr vysvitlo. Zalahli sme okolo 4, potom čo sa Oliver najedol a Marko nám všetkým posvietil baterkou do očí (takú novú super hračku treba samozrejme otestovať).
1.deň
Ráno sme sa priblížili hore na vyhliadku a za 3-eurové parkovné sme sa naraňajkovali na miestnom parkovisku a pomotali po stredisku, kde vlastne nič moc nebolo okrem uzatvoreného skokanského mostíka (vraj robia aj nejaké prehliadky) a prichádzajúcich autobusov s francúzskymi a inými cestujúcimi dôchodcami a samozrejme výhľad.


Poobede sme vyrazili smer Taliansko- Lago di Garda. Keďže ideme bez poriadnej mapy (neodporúčam) tak sme vedeli akurát, že máme ísť po diaľnici,a že na Benátky nie, lebo to je cesta späť. Išli sme myslím viac menej smer Verona, zdalo sa to dosť nekonečné, až tak, že sme sa kúsok pred výjazdom na Riva del Garda pýtali miestnych, že kade, lebo sme mysleli, že sme to snáď už prešli. Nakoniec prišiel dlho očakávany zjazd z diaľnice Riva del Garda a jasný cieľ zakotviť v prvom campe a po rýchlom rozhodnutí, že jazero obídeme radšej z ľave,j ako z pravej strany sa tak aj stalo. Takže nevieme ako vyzerá z pravej strany, ale výhodu to malo v tom, že Marcos videl z autosedačky tu veeelku vodu, keďže sedel napravo.
Camp v pohode akurát tým, že medzi jazerom a kopcom nie je veľa miesta a to tam je ešte cesta, tak tie campy robia tak terasovite do kopca, tak som čakala kedy Marcos odkiaľ spadne. Neviem ako ostatné kempy ale tento mal taký podchod na pláž k jazeru. Tak sme sa vytešili z vody, bolo fakt pekne.
2. deň
Ďalší deň ráno sme vyrazili, že pôjdeme ďalej okolo jazera a nájdeme nejaké pekné miesto na kúpanie, bohužiaľ sa začalo kaziť počasie a dostali sme sa do asi dvojhodinovej zápchy.

Neviem či je to tam tak vždy, ale asi to nie je nič neobvyklé, keďže sa potom objavili značky upozorňujúce na zápchu. Fakt si teda neviem predstaviť, ako to tam vyzerá v lete, keď ešte v septembri sme tam chytili takú kolónu, neodporúčam vybrať sa tade cez obed. Postupne začalo aj pršať, aj keď skôr také prehánky, Marcos našťastie spal (asi len tí, čo vedia aké je to cestovať s malými deťmi vedia, aký je to veľký rozdiel medzi spiacim a nespiacim dieťaťom v autosedačke). Rozhodli sme sa, že vybehneme na diaľnicu, aj keď som ešte chcela vidieť tie mestečká z južnej strany, ale počasie nám neprialo, spustil sa strašný lejak, že stála voda na ceste, ale postupne ustal a presvitalo slnko, čierňavu sme nechali za sebou. Keďže sme chceli niekde stáť dostali sme sa na starú cestu a tie sú v Taliansku podľa mňa dosť zle značené, aspoň podľa našich skúseností. Išli sme smerom na Cremona a v jednej dedine sme našli najlepšiu zmrzlinu:-) Ešte sme tam stihli kávu a detské ihrisko s malými Talianmi a Indami (Taliani, indovia či Slováci Marcosovi je to jedno, on aj tak nemá rád cudzie deti), bola tam celkom veľká indická komunita na to, že to bola len taká dedinka.
Ešte večeru a naložili sme sa, aby sme mohli pokračovať. Išli sme smer na Janov a naozaj sme tam v tú noc dorazili, asi okolo 11 večer. Ak ste niekedy išli tou diaľnicou smerom na Janov, tak viete, aká je to "skvelá" cesta. Ono to ani nevyzerá ako diaľnica, samé zákruty, stúpania a klesania, dokonca je rozdelená a 2 prúdy smerom z Janova sú vyššie a tá druhá časť pod ňou v kopci. Do Janova sme prišli okolo 11 a ja som veľmi chcela, aby sme už spali niekde pri pláži, tak sme tam hodinu blúdili a zistili, že tam žiadna pláž nie je, akurát veľký prístav. Tak sme si pozreli nočný Janov a ako som si pred tým myslela, že by som si chcela pozrieť Janov, tak som si to aj rozmyslela. Fakt to tam nebolo moc pekné, aspoň to čo sme videli a na každom rohu stopujúce slečny vo veľmi krátkych sukniach. Ešte pred odchodom zo Slovenska som skúmala, že pri Janove je camping a nakoniec sme ho aj viac- menej náhodou našli. Aj keď sme tam prišli až po 12, takže rýchlo zaparkovať a späť. camping je v Pegli, pripomína to také predmestie Janova.
3.deň
Ráno sme sa vybrali k pláži, ešte sa nás tá slečna na recepcii pytála, či nechceme vidieť centrum, tak som jej povedala, že sme ho už včera tak trochu videli (aj ked len z auta), ale keď sme prišli na tú pláž tak som pochopila prečo sa nás pýtala či nechceme vidieť centrum. Od kempu sme zišli smerom dole k pláži a bol to celkom šok.

Nikto sa tam nekùpal, bolo tam akurát plno smetí. Kúštik ďalej sme našli ešte jednu, tam to nebolo o moc lepšie, ale boli tam asi traja ľudia ležiaci na pláži. Rýchlo sme sa okúpali tento rok prvý krát v mori a išli sme naspäť.
Poobede sme znova naštartovali s cieľom posunúť sa zase o niečo ďalej. To sa nám aj podarilo a dorazili sme do Savony. Na túto noc bol plán späť mimo campu. Našli sme celkom dobré parkovisko na spanie. Počas celého výletu sme spávali v aute. Ešte sme našli miestny supermarket kde sme kúpili balsamico z Modeny skoro priamo v Modene, taliansku kávu a samozrejme jahodový jogurt pre Markiho (uznáva len jahodovú príchuť) a bol večer.
4.deň


Ráno sme sa ešte stihli okúpať, zase poobede sa začalo kaziť počasie a prišlo aj na dlhé rukávy a dážď, ktorý sme prečkali pozeraním zápasov pozemného hokeja nejakej žiackej kategórie, keďže sme parkovali pri hale kde hrali. Tam som bola zase pobúerná našou spoločnosťou lebo hrali aj dievčata tak vo veku 10-12 rokov navlečene do čo najkratších kraťasov a sukničiek, ale tie s nadváhou mali kraťasy ako chalani, aj keď boli z iného tímu, tak snáď to bolo tým. Zase sme vyrazili na noc s cieľom prejsť, čo najdlhší úsek cesty.
Už sme sa dostali do Francúzska a juh Francúzska ani tento krát nesklamal, zase fúkalo ako o život. Spali sme v jednej dedinke zaparkovaný pri nejakom autoservis a ráno sme boli celý prekvapení, že čo je tam taký pohyb áut, ešte k tomu v nedeľu ráno. Potom vysvitlo, že tam bola pekáreň.
5. deň
Ráno sme urobili ďalších pár kilometrov, aby sme sa dostali odtiaľ preč, niekam k moru. Našli sme letovisko Le Grande Motte a tam sme zakotvili v našom prvom a zatiaľ poslednom 4-hviezdičkovom kempe. Bol síce 4-hviezdičkový, ale čistota kúpeľni bola tak na 1*. Ale mali sme tam bazén a blízko pekáreň, kde sme kúpili (bezpochyby) pravé francúzske croissanty na raňajky. Vybrali sme sa na pláž, ťa bola krásna piesočnatá, ale francúzsky vietor opäť nesklamal, takže sme tam dlho nevydržali.

Stihli sme ešte bazén. Bol tam malý aj veľký bazén, malý sa ešte dal, ale vo veľkom bola taká zima, že som tam ani nevliezla viac ako po pás a zase sa začínalo kaziť počasie.
Poobede sme sa vybrali ešte do centra, ale vychystali sme sa dosť neskoro a strašne fúkalo, takže to bolo nakoniec neúspešné a vrátili sme sa späť. Tento večer sme mali večeru priamo v posteli, kedže vonku sa moc nedalo byť a inde v aute nebolo miesto.
6. deň
Doobedie ďalšieho dňa sme strávili ešte na tom istom mieste, ale poobede už bol čas posunúť sa ďalej. Nabehli sme znova na diaľnicu a pokračovali smer Barcelona, urobili sme ešte jednu zastávku v takom malom mestečku na základe odporúčania jedného Španiela, čo sme stretli v campe. Mestečko to bolo síce pekné, ale maličké. Prešli sme ho asi tri krát a neúspešne hľadali obchod, alebo aspoň pekáreň. Nikde nič. Až nakoniec sme našli jeden veľký supermarket. Odsunuli sme sa naspať do centra, pozerali ako hrajú petang a užívali si práve kúpené jahodové cukríky, ktoré Markimu vlastne ani moc nechutili. V čase večere sme sa odsunuli von z mesta, aj keď nakoniec sa to neprejavilo, ako veľmi dobrý nápad, lebo sme potom nevedeli nájsť nejaké vhodné miesto. Nakoniec sme zaparkovali pri takom poli a tam rozložili bufet. Otvorili sme nášho posledného a jediného radlera 0,0, na čo sa Marko tváril pobúrene, že mamina predsa pivo nepije, že to je pre ocina, tak sme mu dali trošku ochutnať a nakoniec aj tak polku vylial. Po večeri sa Marko už tlačil do postele, ale ešte sme ho presvedčili na sedačku s tým, že musíme ísť ešte trochu ďalej, že tu predsa spať nemôžeme. Tak dúfam, že keď spí nemá moc prehľad o čase, plán bol samozrejme urobiť čo najviac kilometrov. Celkom to vyšlo. Prešli sme španielsku hranicu a dostali sa až k Taragone do Villa de la Geltru. Google tvrdil, že tam je camping.
7. deň
Ďalší deň ráno sme sa vybrali hľadať ten camping. Ten sme nakoniec našli, ale asi nás tam moc nechceli, lebo najprv povedal chlapík prehnanú cenu a potom začal vymýšľať, že tam čosi opravujú, ale že kúsok ďalej nájdeme ďalší. Chvíľu potom čo sme tam prišli začalo pršať. Už som sa naozaj začínala obávať, že teória čím južnejšie tým teplejšie a lepšie počasie nefunguje. Nakoniec sa trochu vyčasilo, ale v ten deň sme už i tak zvládli len prechádzku popri pláži a Oli absolvoval svoje prvé cestovné kúpanie vo vandlíku.
8. deň
Na druhý deň ráno sme sa už, ale vybrali na pláž, pláže tam boli pekné a nikde nikto. Dospeli sme k záveru, že naozaj potrebujeme slnečník, lebo schovávať sa s Olim v tieni kočíka bolo dosť nepraktické. Marko bol samozrejme stále vo vode a dokonca sa nechal odniesť aj do hlbšej vody lebo dovtedy nechcel.
Ráno sme strávili na pláži a večer vyrazili ďalej ( aké prekvapjuce:)) Čakal nás dlhý nočný presun, mali sme cieľ Lorca, lebo Carlos tam mal naplánované stretnutie s jednym z klientov, bolo to okolo 600km. Prišli sme okolo 4 ráno a našli super parkovisko na spanie, akurát tam pobehoval nejaký túlavý havko. To bolo asi prvý a posledný krát, čo sa nám podarilo presunúť Markiho zo sedačky do postele v bez toho, aby sa zobudil.

9.deň

Ráno sme sa presunuli bližšie k centru, potom čo sa Carlos oholil používajuc odraz v okne miesto zrkadla (oni si tu dosť potrpia na to byť oholený učesaný a pekne oblečený, áno Carlos nie je práve vzorový príklad). Ako sme prichádzali bližšie k centru všimli sme si veľa moslimiek. Neviem prečo, ale bolo tam naozaj veľa Arabov a mali tam aj svoje halal obchody. Carlos išiel za klientom a my sme zatiaľ objavovali miestne ihriská, teda boli tam dve. Tak som rozmýšľala, čo by som robila, keby nás tam tak Carlos nechal alebo sa mu niečo stalo:) keďže on mal aj kľúče od auta a tuším nemal ani telefón.
Ale nič také sa nestalo a vrátil sa niečo po 14:00 a vydali sme sa hľadať miesto na obed ( obedovať sa začína až okolo 14). Našli sme jednu čínsku reštiku, aj keď ja k ním nemám moc dôveru, ale nakoniec sme to bez ujmy prežili a ešte nám ostalo aj na večeru keďze menu malo 3 chody, takže dokopy 6 porcií:) v rámci menu nezvyknú mať polievku, ale skôr 2 chody a tu mali dokonca 3:) poobede som šoférovala ja lebo Carlosa zmohlo rokovanie, pokračovali sme po pobreží a našli sme posledný camp na prespanie. Tam sme sa rozhodli, že to bude posledná campingova noc, lebo nám zostávalo už len posledných 300 km, a že teda miesto v pondelok dorazíme už v sobotu 24.9. takže nám zostavala posledná noc v campe a ešte jedna na ceste. Z campingu, sme sa nikam nepohli, ale aspoň poprali Markiho veci, kedze sme sa ho snažili presvedčiť, že už nepotrebuje plienku a niekedy na to kašlal.

10.deň

Ďalšídeň ráno sme naštartovali a našli pláž na kúpanie a super miesto na obed. Mali to nejaký Francúzi, aj čašník a aj kuchár, ktorý sa nám prišiel ukázať a potom doniesol ešte Markimu pukance a to sme tam vlastne skončili len preto, že sa tam dalo platiť kartou a vo vedľajšej reštike kde bolo oveľa viac ľudí (teda to vyzeralo, že je lepšia) nie. Poobede sme sa posunuli ešte kúsok ďalej, zase som šoférovala ja, lebo Carlos sa ešte nespamätal z rokovaní. Ešte sa okúpali a odparkovali na spanie keďže zostãvala ešte posledná hodina cesty do konečného cieľa a sme sa zhodli, že to už zvládneme ráno.

11.deň

A tak sa aj stalo. Takže v sobotu ráno sme už raňajkovali v Torroxe a teda môžeme skonštatovať, že sme cestu prežili, dokonca si ju aj užili, auto vydržalo a my sme sa nestratili.
Hawk
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.

KOMENTÁRE

Oprávnenie ústavnej väčšiny rušiť amnestie je mína do systému

To, že amnestie sú nezrušiteľné, platí.


Už ste čítali?